Girl power alebo ženské spoločenstvo z letnej kuchyne

Autor: Barbora Sadlonova | 28.8.2013 o 13:55 | (upravené 28.8.2013 o 14:03) Karma článku: 10,93 | Prečítané:  584x

V našej rodine sme v otázkach „ženskej vzájomnosti“, ktorá sa dnes pestuje skôr cez diskusné fóra internetu než v rodine, veľmi staromódni. Ešte dva roky dozadu sa celé generácie žien z rodiny každoročne stretávali v letnej kuchyni sestry našej starej mami, v domčeku pod horou. Popri zaváraní, varení lekváru a lúskovej polievky ponúkali najstaršie ženy domáci vaječný likér a osvedčené rady na manželské krízy, výchovu detí, zvládanie zlých svokier, či závistlivých susied.

Boli to práve chvíle nekonečného miešania lekváru, ktorý lenivo odfrkával na platni sporáku v neznesiteľnom júlovom teple, kedy sme dostali tie najlepšie, a ako sme neskôr aj samé vyskúšali, najefektívnejšie inštruktáže k udržiavaniu rodinného šťastia.

Starké rozprávali nekonečné príbehy zo svojich bohatých životov, ktoré kým dokončili zmenili aj trikrát hlavného hrdinu a dej, neustále sa Tinča, Borka a Maňka doťahovali pre malicherné detaily, sem – tam sa na smrť poškriepili a hneď vzápätí si na udobrenie hrkli likéru a ďalej miešali. Lebo veru aj také miešanie lekváru je téma na tisíce príbehov a vždy keď sme sa k hrncu ako najmladšie príslušníčky klanu priblížili, hneď nás zásterou odháňali preč a vypočuli sme si hrôzostrašné rozprávania o popálených deťoch od susedov z majeru, od tej Marky, čo sa jej muž obesil a jej apuško predávali na rohu dole u Maďara a čo jej suseda bola tá malá krivá, no ako sa len volala... A spomeniem si na ne aj po rokoch vždy keď sa mi takto v júli začína dvíhať v hrnci lepkavá zmes a rýchlo zaháňam syna kadeľahšie.

S rukami po lakte ponorenými v mazľavej tekutine v žltom lavóre kde sa umýval riad, pretože predstaviteľom koruny tvorstva bolo i polstoročie málo na zavedenie vodovodu do kuchynky na konci záhrady, sme s nastraženými ušami počúvali čo robiť keď sa vyleje na obrus červené víno, či sa dozvieme o mužovej nevere. A i keď som ako pubertiačka len málo čomu rozumela, dnes si ako manželka a mama vybavujem celé pasáže a po tele mi behajú zimomriavky ich pravdivosti.

Prvá žena s vysokou školou v rodine bola moja mama a všetky boli na ňu veľmi hrdé. Ostatné povydávali mladé, skôr nešťastne než šťastne. Ani jedna sa však nikdy nesťažovala a hoci každej život by bol jeden román plný tragédií, vždy boli veselé, dobrosrdečné a prajné. A že treba na seba dbať aj v najťažších chvíľach života nám vštepovala Tinča, ktorá si päťkrát vymenila kabelku do truhly, aby jej ladila s lakovkami. Napriek nedostatku vzdelania oplývali úžasným rozhľadom, a skoro vždy keď som sa už ako staršia vracala z výletov z ďalekých krajín, letná kuchyňa priam prskala od názvov riek, pohorí, mien spisovateľov, či hercov z daného kraja, o ktorých som nemala ani potuchy. Hneď sa mi ušiel buchnát do chrbta, že načo som sa tak ďaleko trepala, keď som ani to ani ono nebola pozrieť a nedoniesla odfotografované.

Nad celým tým láskavo groteskným výjavom sa vnášala nedotknuteľná autorita babky Hudecovej, ktorú sme si my deti pamätali len matne, ale jej prítomnosť bola rukolapná v každom ženskom úkone, v každej vete, v každej dobrej rade. Bola to energická dobrosrdečná žena, ktorá držala pevne rodinu v najťažších vojnových rokoch, a z ktorej sily a žoviálnosti si každá nesieme v sebe a vnášame do svojich vlastných rodín. Veru aj prvá veta osadenstva letnej kuchyne, ktoré sa po narodení môjho veľmi živého syna hneď hlásilo na pomoc, bola: „Teba by babka Hudecová milovala, takého malého švrliaka.“

Vyzbrojená akousi ženskou silou som po jeho narodení ani na okamih neváhala keď som dostala ponuku pomoci. V tichosti, bez akejkoľvek teatrálnosti sa pri mne a synovi, dvoch úplne nových bytostí, vystriedali všetky členky ženského spolku. Každá priniesla kúsok z toho čo sa jej v šestonedelí najviac osvedčilo, dobrý recept, krém, radu nad zlato alebo len povzbudenie. Mama a starká ostali pri nás deň a noc, a prvé najťažšie týždne, kedy som bola presvedčená, že novorodenec vôbec nepotrebuje spať, fungovali ako babice, opatrovateľky, psychologičky, laktačné poradkyne, či uspávačky.

Z najstaršej generácie žien ostala čiperná už len moja starká. Medzi ňou a synom sa vytvorilo neopísateľné puto, ktoré ju vedie v takmer osemdesiatke každý týždeň cestovať s taškou plnou voňavých koláčov viac ako päťdesiat kilometrov a venovať sa mu, ale i mne, ba i môjmu manželovi, ktorý ju často žiada o radu.

Aj keď sa už dnes u mladých mamičiek viac nosí samostatnosť a emancipácia, som hrdá na to, že som súčasťou ženského rodinného spoločenstva. A hoci i my už dnes každá žijeme v inom kúte Slovenska a škriepime sa skôr cez mobili ako pri likéri, v kuchyni každej z nás rozvoniava tá istá lúsková polievka a funguje krásny rodinný život.

Preto neodháňajme od seba svoje mami, staré mami, či tetky. Aj keď s nimi mnohokrát nesúhlasíme, vďaka nim sa môžeme dozvedieť veľa o rodine, deťoch a o sebe samých.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Ficov statusový symbol, amnestie a El sexico (Schutzov týždeň)

Fico je absolútne raritný otvorenosťou a vytrvalosťou, s akou vozí štátnu radkyňu.

KOMENTÁRE

Zničia raz naše deti svet?

Do 20 rokov má zmiznúť takmer polovica pracovných miest.

SVET

Pre deti vo svete bol rok 2016 zlý, jeden z najhorších

Na celom svete je ohrozených takmer pol miliardy detí.


Už ste čítali?